Preskočiť na obsah

Marcus Pacuvius

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Marcus Pacuvius (220-130 pred Kr.) bol rímsky autor tragédii a maliar.

Pacuvius bol synovcom a žiakom Ennia, ktorý prvý urobil z tragédie významný žáner v rímskom prostredí. Pacuvius pokračoval v jeho šľapajach a v období od Enniovej smrti (169 pred Kr.) do nástupu ďalšieho významného tragika, Lucia Accia (okolo roku 140 pred Kr.), bol jediným činným autorom tragédii v Ríme. Podobne ako Ennius, mal oskánsko-grécke korene, aj keď už patril k rímskym občanom. Narodil sa v meste Brundisium, ktorá sa stalo rímskou dŕžavou len v roku 244 pred Kr., a jeho latinčina nikdy nedosiahla čistoty, akou sa honosili Naevius alebo Plautus. Vďaka svojmu strýkovi sa v Ríme pripojil k vyššej triede a tešil sa priazni rodu Scipionov.

Pacuvius sa preslávil tiež ako maliar. Podľa Plínia Staršieho jestvovala jeho maľba v Herkulovom chráme na Forum Boarium.

Pacuvius tvoril až do veku 80 rokov, kedy uviedol na javisku hru súčasne so svojim mladým pokračovateľom, vtedy 30-ročným, Acciom. Posledné roky života strávil v ústraní v Tarente. Podľa podania Aula Gellia ho tu navštívil Accius na ceste do provincie Asie, aby mu predčítal drámu Atreus. Ide s najväčšou pravdepodobnosťou iba o povesť, podobne ako v prípade Caecilia a Terentia. Aulus Gellius uvádza aj Pacuviov epitaf, ktorý si údajne zložil sám a ktorý chváli za jednoduchosť a vážnosť.

Na rozdiel od Ennia alebo Plauta, Pacuvius nebol príliš plodný autor. Vieme o dvanástich tragédiach zaoberajúcich sa látkou z trójskeho cyklu: Antiope, Teucer, Armorum iudicium (Spor o zbrane), Dulorester (Otrok Orestés), Chryses, Niptra (Kúpeľ), Hermiona, Iliona, Atalanta, Medus, Pentheus a Periboea. Pacuvius je aj autor jednej praetexty Paulus oslavujúcej víťazstvo Lucia Aemilia Paulla Macedonica v bitke pri Pydne (168 pred Kr.).

Zdá sa, že Cicero, ktorý sa na Pacuvia často odvoláva, ho považoval za najvýznamnejšieho rímskeho tragika. Úryvky citované Ciceronom ukazujú, že dramatik v svojej tvorbe polemizoval o etike aj o prírodných zákonitostiach, a že pochyboval o náboženstve v podobe, v akej jestvovalo v rímskom štáte. Pacuvius bol v tomto ohľade predchodcom básnika a filozofa Lucretia. Pacuviove hry pomohli rozviť latinský jazyk ako nástroj vhodný nielen pre filozofické úvahy, ale aj pre rečníctvo a historiografiu. Dramatikova invencia viedla k tomu, že sa u Pacuvia objavujú gramatické a štylistické novotvary, ktoré si vzal na mušku veľký satirik Gaius Lucilius aj neskorší autor satír Persius.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.